Zlyhávajú nielen naši politici, ale zdravotnícka starostlivosť na Slovensku je dá sa povedať, čím ďalej horšia. Ako občania Slovenskej republiky si „všetci“ oplácame zdravotné poistenie, a napriek tomu si za vyšetrenia musíme platiť.

Novým trendom sa stalo akési: „Ak nechcete čakať, môžete si zaplatiť prednostné vyšetrenie.“ Kde však majú zobrať peniaze na prednostné vyšetrenie takí dôchodcovia, ktorí ledva vyžijú? Potom musíte teda čakať, nie minúty, ale hodiny, aby vás niektorí lekári vôbec vyšetrili.

Trápi vás vážna choroba a potrebujete sa dať čo najskôr odborne vyšetriť. Po telefonáte so sestričkou sa dozviete zdrvujúcu správu, že máte prísť o pol roka. Vás začne prepadať panika, čo ak už bude neskoro?

V mnohých prípadoch prestávajú doktori myslieť nato, že sú tu pre ľudí a správajú sa k nám pacientom ako k dobytku. Prístup k pacientom nie je vždy príliš profesionálny a verím, že mnohí z vás by často krát najradšej doktorom „vyčistili žalúdok“, ale jediné, čo môžeme spraviť je sklopiť uši, pretože sa potrebujeme nechať vyšetriť.

Aby to však nevyzeralo tak, že iba strieľam do vetra, uvediem pár zarážajúcich príkladov zlyhaní zdravotníckeho personálu, ktoré som videl na vlastné oči.

V prvom rade by som chcel upozorniť, že mojím zámerom nie je poškodiť mená zdravotníckych oddelení či osôb, takže konkrétne menovať nebudem. Poďme však k príkladu číslo 1. Zhruba dva roky dozadu som v nemenovanej nemocnici čakal na vyšetrenie. Čakalo sa na chodbe, sedel som na lavičke a v ruke zvíjal zdravotnú kartu nedočkajúc, kedy už pôjdem dovnútra. V tom sa na našej chodbe stretli dve sestričky, keď sa medzi sebou začali vyprávať o všednom živote. Nič by na tom nebolo zvláštne, keby sa vedľa nich nezvíjala od bolesti staršia pani, ktorá bola po operácii slepého čreva. Rozhovor, ktorý si mohli dve zdravotné sestry nechať na neskôr, uprednostnili pred pohodlím svojho pacienta.

Ako príklad číslo 2 uvediem pár zaujímavostí o nemenovanom doktorovi. Ten nemá problém zbehnúť si počas pracovnej doby zahrať automat, pričom jeho pacienti čakajú v čakárni. Automatu sa nevenuje 5, 10 ani 15 minút. Dokáže sa s ním hrať dokonca aj 2 hodiny, opakujem, počas pracovnej doby, kedy poberá od štátu peniaze.
Ja vďakabohu na starostlivosť tohto „špecialistu“ odkázaný nie som, to sa však nedá povedať o mojej známej dôchodkyni, ktorú chodí ošetrovať domov. A priatelia, teraz sa držte. Zvykom u tohto profesionála je nechať mu pri každej návšteve nejakých 5 euro prepitné, čo je už trochu zarážajúce. Ale čo v mojej mysli rezonuje ešte viac je, že pokiaľ sa rozhodnete pri odchode len pozdraviť a zakývať bez slušného trinkgeldu, zajtra či pozajtra ho môžete očakávať márne.

Rozhodne verím, že nie som sám, ktorý bol svedkom niečoho takéhoto. Ak sa vám to teda zdá normálne, tak pardon. Ja od ľudí, ktorí sú vlastne platení štátom aj z mojich peňazí, očakávam, že sa ku mne budú správať vždy profesionálne, úctivo, a budú si uvedomovať, že oni sú tí, ktorí nám musia pomáhať.

Toto boli len banálne príklady o tom, že možno aj v tomto smere by sa malo niečo zmeniť. O pochybeniach lekárov, keď mali na svedomí smrť svojich pacientov, si povieme možno nabudúce. A aký názor nato máte vy? Má naše zdravotníctvo slabiny? Mohlo by to byť lepšie?